Možno odpoviem príliš tuctovo, ale za to úprimne. Najradšej na sebe vidím úsmev uistenia. Len neviem, či mi rozumiete...
Úsmev uistenia znamená zdvihnúť kútiky pier o čosi vyššie, aby ste sa presvedčili, že sú toho stále schopné. Úsmev uistenia je prejavom toho, že i keď sa strápňujete na každom kroku, stále ste v poriadku a žiadny trapas či nešťastná náhoda vás nezastaví. Úsmev uistenia vzniká kedykoľvek a kdekoľvek.
Ten môj prichádza väčšinou po dlhom útrpnom dni - postavím sa k zrkadlu, ktoré mi darovala spolužiačka k zvýšeniu môjho (zatiaľ) biedneho sebavedomia a len tak sa usmejem, aby som sa uistila, že ešte žijem a som relatívne v poriadku. A k zriedkavým prípadom dochádza i vo vlaku a v autobuse - väčšinou keď na mňa zazerajú ľudia a ja začnem mať pochybnosti o svojom výzore, vôni, správaní, slovách... Vtedy sa pozriem na svoj odraz v okne a venujem si úsmev uistenia, že všetko je na svojom mieste - som strapatá tak akurát, sveter dostatočne vyťahaný, môj prirodzený zápach sa ničím nelíši, ja som sama sebou a moje názory nikoho nezaujímajú.
Úsmev uistenia, že všetko je po starom a ja sa nemusím báť ničoho nepoznaného.
-TaFu 💓

View more

„Na tomto svete som len kvapkou vody,
čo v oceáne hľadá druhú kvapku,
a keď doň čľupne, aby ju v ňom našla,
rozpustí sa a stratí sama seba.
Takto ja hľadám matku, hľadám brata -
a strácam seba. Hľadať šťastie - strata.“
- Shakespeare {Komédia omylov}

---

Trpkosladká. Bolestivá. Zložitá. Problémová. Plná sklamania. Frustrujúca. Časovo náročná. Emočne vyčerpávajúca. Traumatizujúca. Zraňujúca. Temná. Chladná.
...presne taká je cesta ku šťastiu - strpčujúca nám život. Plná pádov, zlyhaní, zlých skúseností, nevyplnených očakávaní.
Ale každý z nás to raz skúsil, stále skúša alebo sa chystá skúsiť. Nezáleží na základe, ktorý staviame už od detstva. Záleží na tom základe, ktorý sa rozhodneme budovať, keď dospejeme (nie vekovo, ale intelektom). Vtedy začíname prakticky od nuly, ale ani to nás neodradí od tvorby nášho vlastného šťastia.
A tak, tým najťažším spôsobom - tým zdĺhavým skladaním tých najťažších najmenších tehál - sa dopracujeme až na samý vrchol našej pyramídy. K nášmu vytúženému cieľu, úspechu, vyplneniu našich snov... potrebné je len nevzdať sa (možno sme k vrcholu bližšie, než sa nám zdá!) a vyrovnať sa s realitou: že sa niečo zmení... možno my samotní, možno okolie a možno len cifry na našom bankovom účte. Každopádne pripravme sa na zmenu - či už nadobudnutie, alebo stratu.

---

|...odpovedzte si sami, či vám tá námaha za ten výsledok i stojí...|
Večný filozof,
Tanka. 💫

View more

•aby sa ľahšie vyrovnali s realitou.
Klamú sami sebe a nahovárajú si, že všetko dobre dopadne. Idealizujú si reálny svet, pretože ak by mali čeliť realite, príliš by ich to bolelo.
•neistota.
Nie sú si istí, či by ten náhly nával pravdivých slov/skutkov/javov zvládli ustáť. Situácia, v ktorej by sa boli nachádzali, by im to možno ani neumožňovala.
•zisk.
Je všeobecne známe, že my, predstavitelia ľudskej rasy, sme veľmi prefíkaní a skúpi, a preto sa ani nezdráhame, keď máme použiť klamstvo na to, aby sme niečo dosiahli. Nech je to už čokoľvek, vždy nájdeme spôsob, ako prekážku obísť a v nemálo prípadoch je to i cestou podvodu.
•aby udržali tajomstvo (a čiastočne i z ľútosti).
V tomto prípade je najkrajším príkladom Mikuláš či Vianoce. Vtedy klameme malým drobcom o tom, že do čižmy im vopchal Mikuláš sladkosti a pod vianočný stromček im Ježiško schoval darčeky. A hneď, ako uvidíme tie radostné iskričky v ich očiach, je nám ľúto hovoriť pravdu, a preto si toto malé veľké tajomstvo nechávame stále pre seba.
•aby našli pravdu.
Žiadny spoľah, žiadne plnenie sľubov... sú to len prázdne reči. Dnes je to tak, že ak chce niekto dosiahnuť pravdu, vo väčšine prípadov je potreba mať nulové očakávania.
[TaFu]

View more

jeho prítomnosť.

---

čaká ma pred bránou a obzerá sa po okolí, ale akonáhle začuje otváranie dvier, otočí sa mojim smerom a...

---

jeho úsmev.

---

...usmeje sa na mňa ako nikdy predtým - tak krásne, chlapčensky a zmyselne, až sa mi roztrasú kolená, keďže...

---

jeho pozornosť.

---

...je na ňom vidieť, ako veľmi ma má rád, a že naozaj chce svoj voľný čas venovať práve mne a i keď...

---

jeho pohľad.

---

...sa na mňa pozerá s iskričkami v očiach, jeho pohľad nepáli, práve naopak, príjemne ma zohreje pri srdci a nielen ten pohľad, ale i...

---

jeho slová.

---

...rozhovor, ktorý nikdy nekončí a aj keď nastane ticho, je tak zmyselné, že si ani neuvedomíme, že v tom momente nič nehovoríme, ba naopak...

---

jeho dotyky.

---

...počas neho ma jemne chytí za ruku, prepletú sa nám prsty a nám to príde také prirodzené, že ani nemáme čas premýšľať nad svojimi činmi, pretože...

---

naše myšlienky.

---

...myslíme len jeden na druhého a na ničom inom v tom momente ani nezáleží.

---

-TaFu. ♡

View more

Dôvodov je, samozrejme, viac. Ale povedala by som, že tým „najhlavnejším“ z nich, bude predsa len ten - že by som si teraz najradšej uľahčila život.
Teraz, ak by si to čítali moji známi, by nad mojimi slovami iba pokrútili hlavami a zasmiali sa. Pri najhoršom by si pomysleli: „Čo si už len ona chce uľahčovať? Však nepracuje, je zdravá, mladá... Žije si ten najľahší život, aký len môže.“
Ale oni nechápu. Oni nerozumejú tomu, čo sa mi odohráva v hlave. Oni nevidia ten zmätok, ktorý sa mi tam hromadí už pekných pár rokov. Oni nevedia, čo mi svojimi poznámkami a niekedy i správaním spôsobujú.
Niekedy tým spôsobia len väčší zmätok v mojej hlave, niekedy sú len príčinou mojej nespavosti, niekedy... „niekedy“ nechajme na neskôr.
Dôležité je, že mi VŽDY spôsobia bolesť. Nezáleží na tom kde, či už na duši, či na srdci, či v mysli... vždy to bolí rovnako.
A ja sa cez ňu len ťažko prenášam – uzatváram sa do seba každou chvíľou viac a viac... a ja už jednoducho takto nedokážem fungovať. Bez toho, aby moji blízki vedeli, čo sa deje v mojom vnútri, čo mi beží hlavou, čo všetko musím prekonávať v živote bez ich vedomia...
Presne v tomto momente sme sa dostali k tomu, ČO chcem vlastne na sebe zmeniť a to je najmä: prestať zo života robiť veľké „haló“; preniesť sa cez všetko zlé čo najrýchlejšie, aby si toho nikto nevšimol a ja som nikomu nič nemusela vysvetľovať, keďže viem, že tento fakt by som zmeniť určite nedokázala; a v neposlednom rade naučiť sa „vypnúť“.
- T.F. ❤︎

View more

Bez slov, viet, stránok, kapitol či celých kníh, pretože...
...v dnešnom svete sa ja nespolieham len na svoje myslenie, spolieham sa i na rozumy iných. A myšlienky, nápady, životné múdrosti druhých ľudí mi sprostredkúvajú práve knihy.
Bez nich by som dnes asi nebola tým, kým som. Moje slová by strácali na význame, príbeh mnou vypovedaný by nemal žiadnu pointu, nič by nemalo hlavu ani pätu a všetko by prestalo dávať logiku. Písmenká by sa spájali maximálne tak s abecedou, a i keby boli v správnom poradí, nevytvárali by žiadne slovo.
Ľudia by sa dohovárali medzi sebou len mimikou tváre a gestikuláciou končatín, ale nikdy by sa nedozvedeli presný význam toho, čo mu ten druhý chce daným gestom či výrazom povedať.
Vznikali by nedorozumenia a svet by sa stal ešte väčšou katastrofou, akou je dnes. Malé bábätká by sa neučili hovoriť, lebo by ich to ani nemal kto naučiť. Vyrástli by z nich hlúpe stvorenia. A keďže by sa nik medzi sebou nedorozumel, nemohlo by ani nič vzniknúť, pretože všetko začína spoluprácou a k tej by nedošlo bez dohody. Bez ústnej či písomnej dohody a v tej sú predsa potrebné slová.
A aký by mal náš život zmysel bez výnimočných viet a naopak bez bežných konverzácií? Jednoducho žiadny.
-Tanka♥️

View more

Najviac sa bojím dňa, kedy sa prebudím a nebudem mať dôvod vstať z postele. Pretože všetko nadobudne podobu destilovanej vody - bez chuti, farby a zápachu.
Svet naokolo bude stále plynúť ako obvykle. Pre ostatných.
Ten môj však zbledne, bude sa podobať čiernobielej fotografii. Na všetko, čo som niekedy milovala, nebudem chcieť ani pomyslieť a jediné, čo budem cítiť, bude ten zničujúci pocit prázdnoty a ničoty v mojom vnútri.
Moji najbližší sa mi otočia chrbtom a nikto nebude ochotný pomôcť mi. Budem sa topiť vo vlnách vlastných výčitiek a otázok, na ktoré nikdy nedostanem odpoveď. Prestanem racionálne myslieť a všetky moje spomienky sa odplavia preč spolu s mojou vôľou žiť.
Môj život jednoducho prastane mať zmysel. Všetko stratím...
• CHUŤ učiť sa nové veci či pokračovať v tých, ktoré teraz tak veľmi milujem;
• FARBY - obloha bude stále rovnako tmavá a dúha bude len spleťou svetlosivej a tmavosivej farby;
• VÔŇU domova, pretože mojím domovom prázdnota a beznádej určite nie sú.
Z tohto mám ja najväčší strach. Zo straty.
-Tobyanka💕

View more