Albion Stardust

Vložím do nej pár vecí, dôležitých vecí pre iných..
Povrchnosť, sklamanie, lži, nespravodlivosť, šikanu, nenávisť, rasizmus, vojny, moc, majetky, autá, hrubosť a hlúposť, ľudskú otupenosť, pesimizmus, zbesilosť, slepotu, choroby a smrť, lenivosť, zábudlivosť, falošnosť, obvinenia, tvrdosť a krivé obvinenia, tvrdohlavosť a neúprimnosť, týranie, ničenie a skazy...
Ale svet by nebol bez týchto vecí svetom.. Nehovorím, že tieto veci chcem a že ich potrebujeme, ale dokonalý, dobrý svet by bol nudný. Všetko by bolo krásne a úžasné..
Do krabice by som nevložila to zlé, čo sa deje mne. Vzala by som všetko zlé, čo sa deje iným a všetko by som to tam nastrkala, nadupala a narvala a hodila by som to do najväčšieho ohňa... Zničila by som všetko zlé, čo postuhlo nevynných ľudí...
Jediné, čoho by som sa nikdy nezbavila by bola.. Spravodlivosť, pravda a sloboda.

View more

3. Semienko (čierne)- Keď už prešiel týždeň od vtedy, čo som skúšala druhé semienko, prišla som k tretiemu. Rastlinka bola veľmi malá a slabá. Vzala som vodu a poliala som ju.. Pred mojimi očami oživovala. Pousmiala som sa. Na rastlinke začali rásť zvončeky. Nevedela som, čo s nimi mám robiť, tak som rastlinku nechala tak... Ale v noci, keď som zhasla svetlo a pomaly som si ľahla, zvončeky začali zvoniť. Ich melódia bola príjemná a pokojná, a cítila som sa ako vo sne. Zatvorila som oči a zaspala som... V tú noc sa mi sníval sen.. Krásny... A viete čo v ňom bolo?
Boli v ňom všetky veci, po ktorých túžim a stretla som sa s ľuďmi, ktorých chcem stretnúť.. Bola som na koncertoch a sama som si s kapelami zahrala. Sníval sa mi môj budúci život, krv a krádeže (práve ja som si naplánovala krvavý budúci život, plný zákazov a vrážd, utrpenia a samoty..) A nakoniec sna som sa smiala... Úsmev ostatných mi prinášal radosť. Konečne som bola spokojná.
Ráno som sa zobudila, ale zvončeky už nehrali... Vedela som, čo je to za rastlinku. Rastlina snov..

---

... Nie som divná ľudia, iba aj ja si viem vymyslieť niečo, čo by som chcela, aby sa stalo. ..
Nezaujíma ma, čo si myslíte o tomto všetkom...

View more

Sedím na lúke, nohy mám prekrížene. Oči mám zatvorené a hlavu mierne zdvihnutú, aby mi vánok vial do tváre. Oddychujem... Potom otvorím oči a zbadám tri semienka. Jedno je čierne ako havranie pierko. Druhé je také malé a svetlé, že keď spadlo, skoro sa stratilo. Tretie semienko bolo tmavé, vyzeralo ako z temného kovu. Spadli ďalej odo mňa. Vyskočila som na rovné nohy a pribehla som k nim. Pomaly a jemne som ich vzala do ruky.. Poriadne si ich prezriem a odídem. Vezmem ich domov.
Doma som ich zasadila do malého črepníka po jednom.. O pár mesiacov vyrástli..
1. Semienko (svetlé)- Prišla som k svetlému semienku, a na jeho mieste rástla malá biela rastlinka. Vzala som z nej jeden lístok a namočila som ho do vody. Lístok sa ihneď rozpadol a zmizol v pohári. Vzala som vodu a celú som ju vypila. Pohár som položila.
Na chrbte som zrazu zacítila divný pocit. Bolo to divné a nepríjemné a svrbelo to. Nevedela som, čo sa deje, až kým mi z chrbta nevyletelo malé krídlo. Bolo sivé a malé, ale stále sa zväčšovalo a svrbenie sa zmenilo na bolesť. Bolelo ma to, ale adrenalín v krvi bol silnejší a nechala som to tak. Začali mi tiecť slzy od bolesti, ale nakoniec to pomaly prestávalo. Vystrela som sa, a pozrela som dozadu. Pokývala som krídlami. Na tvári mi zahral obrovský úsmev, začala som sa smiať. Rýchlo som znova pokývala oboma krídlami a pribehla som k oknu, otvorila som ho a pozrela som na oblohu. Pomaly som vyliezla na parapetu a pozrela som dole. ,,Teraz, alebo nikdy.." povedala som si a skočila som. Ľudia na mňa pozerali, kričali a besnili. Začala som mávať krídlami a smiala som sa s plačom v očiach. ,,Ja lietam.." zakričala som a všetky pohľady sa upreli na mňa, všade bol chaos... Iba ja som si to naozaj užívala...
----
2. Semienko (kovovo sivé)- V jeden deň som sa rozhodla, pozrieť sa na druhé semienko. Táto rastlina bola oveľa väčšia, než tá z bledého semienka. Rástli na nej zaujímavé červeno-sivé bobule. Najskôr som si ich prezerala, ale potom som jedno odtrhla a vložila som si ho do úst. Nič sa nedialo... Čakala som, ale nič... Ale neskôr som sedela na stoličke za stolom a pozerala som do steny, keď som dostala chuť zahrať si na gitare a spievať..
Vyskočila som zo stoličky a vzala som zo skrine elektrickú gitaru, ktorú som dostala za maturitu a zložené skúšky. Nepoužívala som ju, lebo som nevedela hrať a tak ležala v skrini. Teraz som ju zapojila a začala som hrať len tak od ruky. Melódie mi hrali sami od seba a do hlavy mi skákali slová piesní, ktoré som v živote nepočula. Najskôr som nechcela spievať, lebo spievať som nevedela, ale potom ten pocit bol taký silný, že som začala hulákať. Cítila som sa krásne a ten spev a to hranie... Prišla som na to, že tieto bobule neboli len bobule.. Prebúdzali v človeku niečo, čo chcel vždy robiť, ale nikdy to nevedel.
Predtým som nevedela hrať a spievať, teraz som mohla... Bolo to krásne...
----
.....

View more

Myslím na..
..na ľudí tam vonku, ich životy, ich starosti, ich radosť.
..na ľudí, ktorých chcem v živote stretnúť a nikdy ich nestretnem.
..na to, aké by bolo žiť v inom svete.. iné ciele, iné pravidlá, iní ľudia.
..na niečo, čo sa môže stať.
..príbehy, ktoré sa teraz dejú.
..na prvé pohľady, na prvý nádych a prvý výdych.
..na pár nápadov, ktoré musím využiť.
..na to, že bude pršať, mám rada dážď.
..na svoj budúci život a moje plány, že budem zlodejka a vrahyňa.
A viete čo?
..Neviem, na čo myslím. Tých myšlienok je mnoho, aby som o všetkých vedela. Podvedome určite myslím na veľa vecí, ale iba o niektorých viem.
Podvedome určite myslím na to, že chcem vidieť ľudí, ktorých som ešte nikdy nevidela, ale rozumejú mi.
Určite myslím na to, že aj keď si každý myslí zlé veci, nikdy sa nimi nenechám ovplyvniť.
Myslím aj na to, že ak sa priateľ nahnevá na priateľa, je iba na jeho dobrom srdci, či odpustí.
Na niečo, čo možno dávno zmizlo z mojej hlavy, ale nie úplne. Možno niečo z detstva..
Myslím aj na to, ako dlho sa nechám ľuďmi manipulovať. Nemám už silu starať sa o všetkých ľudí naokolo, cítim sa ako ich matka.. Za chvíľu už budem za nich aj dýchať, ale nikdy to nikomu nepoviem.
Všetky myšlienky nechávam pre seba a vždy nad nimi premýšľam.
Áno, nad takýmito vecami premýšľam..
Prečo?
Pretože nie som ten typ človeka, ktorý premýšľa nad vzhľadom iných ľudí, alebo vzhľadom samej seba. Som človek, ktorý premýšľa najskôr o svete a potom o nepodstatných veciach.

View more

Pravda..
Každý raz spadol, každý raz vstal. Pár ľudí spadlo málo, iní zas mnoho krát. Ale každý musel spadnúť už aspoň raz..
A čo sa týka mňa, niekedy mám pocit, že som spadla toľko krát, že už nevládzem vstávať.. To nie je pravda. To sú len moje vnútorné pocity, ale tie sa mi menia.. Raz mám pocit, že už nevstanem a potom, že vždy budem vstávať, kým môj život neskončí.
Snažím sa vstávať stále, keď sa potknem alebo mi niekto podkopne nohy. Snažím sa pomáhať vstávať aj iným ľuďom, pretože.. je zlý pocit pozerať na tých, ktorý nevedia vstať a predstavovať si, čo by som asi tak ja robila na ich mieste, keby mne nikto nepomohol.
Mne proste nejde len tak okolo niekoho prejsť a nepomôcť mu..
Niekedy mám aj pocit, že nevstanem, ale niekto príde a pomôže mi. Je to pekný pocit..
....
Myslím si, že ten kto ostane ležať je slabý. Ale myslím, že ostane ležať iba dovtedy, kým nenazbiera sily, alebo kým mu niekto nepomôže. Je to o sile vôle človeka a o sile jeho priateľov.

---

....
Hmm, dúfam, že to nebolo od veci..

View more

,,Umrel človek rozumu a túžby.."
,,Ach, pane, o čom to hovoríte?" pozrela na mňa. Pozeral som na stenu oproti a rozmýšľal.. Jej hlas ma vytrhol zo zadumania a pozrel som na ňu.
,,Ešte som ti.. o tom nerozprával?"
Pokývala hlavou. Vzdychol som, vzal som si svoju kávu, napil som sa a šálku som podržal v ruke. Prezeral som si ju a položil som ju späť. Pozrel som na dievča, ktoré ma uprene pozorovalo.
,,Poviem ti príbeh človeka.. ktorý bol mojím najlepším priateľom." začal som. Celý čas som sledoval obraz, ktorý visel oproti.
Vžil som sa do tej doby, keď som bol ešte mladý. Úplne som pred očami videl všetko, čo sa v ten čas dialo.. Bola polovica októbra. Na strednej škole som bol už tretí rok. Učil som sa dobre, ale v triede ma mali za obyčajného šprta. Už vtedy som vedel, že budem doktor..
Jedného dňa do triedy uvítal riaditeľ a za ním nízky chlapec. Pozeral som vtedy do učebnice a čítal som si látku dopredu. Pozrel som na riaditeľa, sympatického chlapíka v obleku. Potom som presunul pohľad na chlapca, ktorý stál trochu vzadu a pozeral do zeme. Mal svetlé hnedé vlasy a smutný pohľad.
,,Toto je nový spolužiak..Ame... Na minulej škole ho šikanovali. Dúfam, že tu to bude inak.." predstavil nám ho riaditeľ a odpochodoval z triedy.
Ame stále sledoval podlahu.
,,Tak, Ame, sadni si tu dopredu." povedala panovačne učiteľka a otočila sa k tabuli. Ame sa spustil na stoličku, pomaly sa naklonil nad tašku, vybral z nej zošit a začal si zapisovať to, čo učiteľka písala. Väčšina spolužiakov si poznámky nezapisovala, iba ja a pár dievčat .. a teraz aj on. Bol som tak trochu prekvapený.
Zazvonilo.
Cez prestávku k nemu prišli Félix a jeho partia. Pozvali ho po škole na diskotéku, ale on odmietol. Chalani samozrejme začali dobiedzať. Ale Ame sa zobral a odišiel. Mal vlastné problémy, s ktorými sa ešte nezmieril, napadlo mi.
Vzal som svoju tašku a rýchlo som sa rozbehol za ním. Zadychčaný som k nemu dobehol. ,,Hej, Heej! Ame!" zakričal som, keď kráčal po schodoch preč zo školy. Obrátil sa a zabodol do mňa chladný pohľad. ,,Čo chceš? Prišiel si ma presviedčať, aby som išiel s vami na tú.. diskotéku?!" vyhŕkol na mňa, otočil sa a kráčal ďalej. Dobehol som ho a kráčal som vedľa neho. ,,Aw... Nie... Ja nepatrím k nim. Nemajú ma radi." povedal som a obzrel som sa za pár dievčatami, ktoré prešli okolo. Pekne sa smiali.
,,Tak čo odo mňa chceš?!" zavrčal a s rukami vo vreckách sledoval cestu.
,,Ja iba.. nemám moc priateľov. Nechceš ísť niekedy niekde? (Samozrejme som nebol teplý, nebolo to rande.. ale snažil som sa nájsť si priateľa a tento chlapec vyzeral naozaj milo a zároveň drsne.)" opýtal som sa.
Prekvapene na mňa pozrel a pokýval hlavou. ,,Nie."
,,Ach.. hmm. tak nič." povedal som a ostal som stáť, zatiaľ čo on sa vzdialil.
Tentoraz sa nevzdám, nevzdám to, pomyslel som si.
,,Takto nejak to od začiatku vyzeralo, moja milá. Nemal som priateľov, nemal som už skoro žiadnu rodinu. Bol som sám a čas som trávil učením. Ale teraz som cítil, že niečo bude inak..

View more

Viem, že by to bolo náročné...
Ale, citujem: ,,Kto chce pohnúť svetom musí najskôr pohnúť sám sebou." -čo si o tomto myslím?..
..Je to absolútna pravda..
Prečo by ľudia mali meniť iba iných ľudí? Prečo najskôr nezačnú od seba?
Svet ide zachrániť tak, keby sa o to ľudia trochu posnažili.. Treba zmeniť ľudí, ich myslenie a chovanie, aby dokázali zmeniť aj svoje okolie.
..Prečo by človek rozmýšľal nad záchranou niečoho, keď sa sám o to nesnaží?
Každý deň sa dá začať... Viete, záchrana sveta nemusí byť hneď veľká.. Stačí ísť pekne od začiatku.
Stačí najskôr začať lepšiť život jedného človeka, potom ďalších ľudí a pomaly to rozrastať...
.. Keď si tak vezmeme, svet sa dá zachrániť aj inak.. Veď svet nemusí byť všetko dookola. Môžeme zachrániť aj svet iného človeka, niečo pridať, niečo odobrať.
Záchrana sveta nemusí byť iba zabíjanie zlých ľudí. Prečo tých zlých ľudí proste nezlepšiť k dobrému? Viem, je to tak veľmi ťažké, ale treba sa pokúsiť... Keby si toto povedali niektorý ľudia, je tu nádej na záchranu... A možno ho netreba meniť úplne, možno stačí iba časť, aspoň trochu zlepšiť svet, aby sa nám tu žilo lepšie...
Mojím problémom je, že píšem o záchrane sveta a chcem k tomu aj pomôcť, ale skoro nič preto nerobím... Nemením životy ľudí, nepomáham tak ako by som chcela... Nič nerobím pre okolie a pre ľudí...
..Tak čo ľudia? Zmeníme svet?

View more

Verím..
Verím v osud, verím v šťastie a smolu, verím v náhodu, verím vo všetko možné aj nemožné..
Verím že všetky náhody, každá smola a každé šťastie je osud, ktorý bol predurčený..
Keby nebola náhoda, neboli by sme tam kde sme..
A verím aj v osud sveta..
Viete, osud je niečo... čo nevidíme a necítime, ale to neznamená, že to neexistuje. Možno si niektorý hovoríte: ,,Čo to tu trepe?" ... Ale ja tomu verím..
Verím aj v ďalšie iné veci, o ktorých by si ľudia mysleli svoje "názory"..
Niektorý vidia rozdiel medzi osudom a náhodou... Ale podľa mňa náhody sú osud.
Osud si naplánuje, že sa s niekým náhodne stretneme alebo niečo náhodne urobíme či povieme.. My to nazývame náhody... Možno.
... Viem, často ľudia hovoria: ,,Nenechaj svoj život osudu a vezmi ho pevne do svojich rúk." Ale ja si myslím, že aj toto si osud naplánoval... Všetko čo ten človek za seba urobí, čo uvidí, čo započuje a čo pocíti, to všetko je na osude..
Nemusíte so mnou súhlasiť a nikto vás ani nenúti, ja iba hovorím, že všetko môže byť možné... či chceme alebo nie.

View more

Nemohol.
Pár krát mi už niekto povedal, že som dokonalá, ale nie som.. a ja to viem. Niekto nie je dokonalý.
Viete, ja sa tak necítim. Koľko ja mám nedokonalostí... ako každý.
Povedala by som, že niekto nemôže byť dokonalý, lebo stále sa dá vo všetkom zlepšovať. Viac sa snažiť, byť viac milý alebo byť viac múdry, slušný, odvážny, pravdovravný, láskavý a cieľavedomý, talentovaný a tiež dokáže vždy poradiť, mierumilovný a ochranca..
Takýto ľudia neexistujú, vždy sa nájde chyba. Možno ju na prvý krát nevidíme, ale je tam.
Každý by taký chcel byť... Ja nie. Nechcela by som byť dokonalá, lebo ľudia sú ľudia v nedokonalosti. Nebola by som človekom, lebo ľudia robia chyby a z nich sa učia. Ľudia sú nedokonalý aby ich cieľom bolo stále sa zdokonaľovať.
Ľudia, a či vy ste dokonalý? Nie.. Nikdy nehovorte, že ste, lebo už len tým, že to tvrdíte tak nie ste. Je to úplne... jasné.
Nikto nikdy sa nemôže narodiť ako dokonalý človek, ale môže umrieť ako človek, ktorý bol blízko k dokonalosti.
A aj keď o niektorých ľuďoch tvrdím, že sú dokonalí, viem že nie sú. Nechcem, aby to znelo, že si ich nevážim,.. práve naopak. Tí ľudia sú v mojom živote veľmi dôležití a pre mňa sú dokonalí aj so všetkými nedokonalosťami ktoré majú.
Viete, človek vám môže prísť dokonalý, keď ho máte naozaj radi.. Ale nikto nikdy nemôže byť naozaj úplne dokonalý, to proste nejde.

View more

Pekné? ...
Tak, keď sa zamyslím... ľudia často hovoria, že chlapci neplačú, že sú bezcitný alebo že sú prasatá.. Asi so mnou nebude veľa ľudí súhlasiť, ale chlapci sú citlivejší ako sa zdá a ako si iní myslia.
Často počúvam reči: ,,Plač je pre slabochov.", ,,Som silný, ja neplačem.." a iné, čo nie je pravda...
Každý človek plače, je to normálna ľudská vec, ktorá ukazuje na pocity. Žiadny chlap nie je bezcitný. Žiadny chlap nemôže povedať, že neplače. Už od narodenia ľudia plačú, prečo? Lebo je to ľudské. Chlapci vedie tak úžasné veci, keď chcú.
Každý deň stretávam chlapcov, ktorý sa snažia zapadnúť. Pre nich je to dobré.
Každý človek sa môže cítiť sám a u chlapcov to nie je iné.
Pre každého sú chlapci tí, ktorí sa starajú iba o svoje ego a aby zbalili každé dievča... Možno to tak je, ale kto vie, aký naozaj sú. Na prvý pohľad tí silní, vo vnútri tí slabší.
Viete, akú bolesť človeku môže urobiť smrť niekoho milovaného. A čo si myslíte, že chlapci tým netrpia. Oni sú práve tí, ktorí samí vedia, ako sa zachovať.
Priznám sa, chcem byť chlapec.. Hovorím si: ,,Majú to vo všetkom lepšie." Ale čo ak nie? Chcela by som aspoň ny chvíľu žiť ako chlapec a vidieť aké to je.
Často chlapci rozprávajú: ,,Si ako baba... Všetko čo tu píšeš sú hlúposti." Ale chlapci, priznajte si..Necítite sa niekedy sami? Nerozmýšľate aj vy niekedy nad niečím dôležitým na svete?
Neviem, čo si o tomto dievčatá a chlapci pomyslíte...
...Ale ja si myslím, že chlapci sú úplne super... a dokážu ukázať svoje pocity a nehanbia sa za to. Nejde o ego, ide o ľudskosť.

View more