Včera po práci som mala naozaj blbú náladu. Prevádzku som zatvorila o deviatej, kým som ju poupratovala, zatiahla závesy a odviezla kvety do chladničky, bolo už minimálne pol desiatej alebo trištvrte na desať. Vyšla som von, v rozbitom stave som si konečne zapálila a apaticky som pozorovala, ako sa predo mnou na lavičke hádajú dve ženy, ktoré ako som započula, vyhodili z ubytovne, naokolo samé tašky, jačali tam po sebe, čo asi tak majú teraz robiť, takmer sa pobili. A ako bonus o pár metrov ďalej stáli baba s chalanom, niečo spolu riešili, odrazu sa baba strašne rozplakala a chalan ju musel podoprieť a odniesť späť dnu, aby si mohli sadnúť. Znechutená som zahasila cigu, išla som na zastávku, aby som počkala na trolejbus. Celá situácia na mňa tak nesmierne doľahla, že som sa rozplakala... Na zastávke, kde sa mi prihovoril nejaký týpek, jediný, ktorý tam bol tiež, len škoda, že sme si moc nepokecali, lebo mu išiel trolejbus skôr. Prišla som domov o pol jedenástej, úplne prázdna, vytočila som číslo, pre mňa v ten večer poslednú možnosť... Hovor bol odmietnutý. Vzdelanie malo prednosť pred bezcieľnymi telefonátmi. Bolo jedenásť hodín. Už som sa zmierila s tým, že sa s tými pocitmi budem musieť nejako nasilu vysporiadať sama, ale vesmír ma v tú chvíľu evidentne vypočul a poslal za mnou rovno dvojitú návštevu, ktorá ma aspoň nachvíľu vytiahla z úplného dna. Povedzme, že to bola záchrana v poslednej chvíli a ja som im za to maximálne vďačná. 🖤

View more