*dni sa rýchlo míňali odkedy som posledný raz videl tvoju vyčerpanú tvár a počul tvoj slabý hlas.Niečo sa vtedy zmenilo a ja neviem čo..Na druhý deň som bol zavolaný do kancelárie na veliteľstvo. Bol som tak nervózny z toho pocitu, že ma náhodou niekto uvidel ako beriem liek, ktorý by sa mal použiť v prípade núdze, a rovno ma udal. Nič iné mi vtedy nebehalo po rozume iba táto jediná vec. No neurobil som nič zlé. Nezabil som svojho pacienta. Ruky sa mi potili a celkovo som cítil, ako mi pomaly mizne farba z tváre, keď som pristúpil do kancelárie. Dôvod, prečo som bol zavolaný bol úplne iný než ako som si myslel. Predstavoval som si rôzne scenáre akým smerom sa to môže vyvinúť, ale na jeden som ani len nemyslel. Povýšenie. Zaslúžim si vôbec niečo také ako povýšenie?*
Som len obyčajný paragán, ktorý mal šťastie. *odvetil som potichu osobám oproti mne, zasalutoval s ľahkým úsmevom na perách a odpochodoval preč.
Spomienky. Spomenul som si na ostatných z mojej roty. Vlastne už to nie sú len nejakí vojaci a paragáni. Stali sa z nich moji bratia. Mal by som sa tešiť, že ma povýšili, ale nedokážem. Čo mám z toho, keď sa o to nemôžem podeliť s Easy Company?
Celú cestu až na miesto, kde trávim takmer všetok svoj čas, ma mučia tieto myšlienky. Naraz zastanem a započúvam sa do zvláštnych zvukov vychádzajúcich z miestnosti, kde sú lieky...*

View more

*ak by mi práve mohol niekto vidieť do hrude, videl by veľký kus kameňa, ktorý padá z môjho srdca. Vedel som, že si šikovná ale, nečakal som, že nakoniec aj tak poľavíš, keď mi odpovieš na otázku. Na tvári mám stále kamenný výraz a pohľadom ťa neustále študujem* Dva prsty..*zopakujem si pre seba, pustím aj tvoju druhú ruku a o krok odstúpim od tvojho lôžka. Keď sa naše pohľady stretnú, niečo to so mnou spraví. Možno to bude tvojimi stále divokými očami, ktoré všetko sledujú. Povolím zaťatú sánku a rukou siahnem do náprsného vrecka odkiaľ vytiahnem malú fľaštičku s pár kvapkami lieku. Druhou rukou vytiahnem injekciu. Zubami otvorím fľaštičku a celý jej obsah naberiem do striekačky. Odložím prázdnu fľaštičku späť do vrecka zatiaľ čo sa otočím priamo oproti slabému svetlu veľkej lampy. Následne nechám z injekcie padnúť na zem pár kvapôčiek na skúšku. Razom sa hneď skloním k tebe a natočím ti ruku smerom ku mne. Snažiac sa čo najnežnejšie, vpichnem ihlu do tvojej pokožky a nechám obsah fľaštičky rozprúdiť v tvojom tele*
Nemal by som ti podávať tento liek. Hlavne teraz, keď je ho tak málo...takže to ostane naše tajomstvo, fajn? *poviem so štoplíkom v ústach zatiaľ čo rýchlo vytiahnem injekciu a odložím na stolík vedľa. Teraz akoby sa niečo zlomilo vo mne. Už nemám silu držať vážnu tvár. Jednoducho povolím. Cítim, že teraz vyzerám veľmi ustarostene a hlavne unavene, no na perách sa mi pohráva menší úsmev* Dávam tomu 5 minút a budeš spať ako bábo. *už je to tak prirodzené k tebe hovoriť, že som ti začal tykať, čo by som rozhodne nemal. Ako uvidím, že liek začína pomaly pôsobiť, vypľujem štoplík z úst a odložím do vrecka. Skloním sa nad teba a venujem ti jeden krátky bozk na čelo. Končekmi prstov prejdem ľahko, až to nemusíš cítiť, po tvojich vlasoch. Bez ďalšieho slova si vzápätí beriem všetky veci a odchádzam od tvojho lôžka. Musím sa o teba postarať, pretože si nemôžem pomôcť. Patríš medzi tých najlepších v armáde a na ošetrovni by ťa bola škoda..A nemôžem si pomôcť kvôli pocitu, že ty nie si len obyčajný pacient ..hodnosti s tým tiež nič nemajú. Jednoducho..*

View more

*prilba, ktorá robí moju hlavu ťažšou. Rukavice, v ktorých poriadne nedokážem chytiť ani obyčajný kameň. Výbava s vecami potrebnými pre Druhých, ktorá váži hádam toľko čo ja. A samozrejme moja taška so znakom červeného kríža.Nebudem klamať samého seba, že som si odvykol od takýchto vecí. Pozriem na pásku, tiež so znakom červeného kríža, ako len tak visí z mojej ruky. Má už svoje roky a hlavne má aj spomienky ukryté medzi jej vláknami. Zavriem na chvíľu oči a vybavím si všetky momenty s rotou E. Zatnem sánku otvorím oči a rýchlym pohybom si pásku obviažem okolo pleca. Na miesto, kde sa bude červený kríž pýšiť. Rozvážnym krokom sa dostávam na povrch, kde čakajú velitelia s ďalšími rozkazmi. Podídem bližšie, zasalutujem veliteľovi a zostanem v pozore. V mysli si kontrolujem či mám všetky potrebné veci.
Môj pohľad zaujme jedna drobná osoba, ktorá sa pomaly približuje smerom k nám. Má na sebe a so sebou tie isté veci, samozrejme okrem hlavnej "lekárničky", ako ja. Niečo mi hovorí, že na misiu asi nepôjdem sám. Niežeby som nebol rád, predsa, je tu väčšia šanca na prežitie a splnenie misie, keď je ľudí viac. No nič a nikto mi neručí návrat späť*

View more

*po príchode do miestnosti ti kývnem aby si sadla na, teraz už mimo prevádzky, operačný stôl. Keď tak urobíš, vyhrniem si rukávy na mojej uniforme po lakte zatiaľ čo si vyzlečieš tričko. Pár sekúnd si ťa prezerám čisto z lekárskych dôvodov a snažím sa od pohľadu určiť diagnózu. Už je mi jasné čo je vo veci a tak natiahnem ruky k tvojmu odhalenému lakťu a nižšie ku zápästiu. Studenými prstami, ktoré si chvíľami ani sám necítim, ti začnem behať hmatom po mieste, ktoré nevyzerá, že je v poriadku*
Nie ste prvá, ktorá to hovorí. No ak chcete počuť môj názor, niekedy by ste mali byť radi, že sa ku vám správajú ako k žene. *poviem bez toho aby som ti venoval jeden pohľad a o krok od teba odstúpim* Vyzerá to na obyčajné vykĺbenie zápästia. Nič vážne. Dokážem to napraviť za pomerne krátky čas. Pár sekúnd možno..? Ale neriskoval by som to. Nedokážem určiť, aké závažné to je. Mohol by som to zhoršiť a potom by pomohla jedine operácia. *pokrčím plecami a pozriem na teba s takmer nevinným pohľadom, bez úsmevu*

View more

*na tvoje správanie si iba hlasno povzdychnem a nenápadne prevrátim očami. Ako si začneš všetky hadičky strhať z tela, okamžite ťa chytím a pritlačím silou späť k posteli. Nechcel som to dostať až tak ďaleko, ale jasne si mi nedala na výber. Držím ťa pevne, ale dávam pozor na to, aby som ti neublížil ešte viac. Potichu sa divím, že stále bojuješ proti všetkému čo ti môže len pomôcť. Zadívam sa do tvojich očí* Tu, na ošetrovni, platia iné pravidlá, vážený brigádny generál Akira Accho. *poviem prísnym hlasom, až mňa samého to prekvapí. Keby len prekvapí. Už dlho som nepoužil takýto tón hlasu. No ak ťa to má udržať na lôžku. Medzi nami nastane chvíľka ticha, ktorú nakoniec prelomím znovu otázkou, ktorú teraz kladiem už tretí krát* Koľko prstov sakra ukazujem? *so zaťatou sánkou ti pustím jednu ruku a voľnou mojou ukážem opäť dva vztýčené prsty. Ak z teba nedostanem ani teraz odpoveď..no uvidím, čoho budem schopný spraviť*

View more

*Je úplne normálne, že ľudia čo utrpeli nejaké zranenia si moc na veci nepamätajú a reagujú prehnane, čo znamená, že chcú okamžite zistiť čo sa im stalo. Presne toto, len o trochu vyšší level, sa stalo tebe. Čakal som, že na mňa nejak vybehneš, ale nie až takto. Nerozrušilo ma to, ale predsa skrčím prsty, ktoré som ukazoval, do päste. Vyzeráš byť slabá, že ťa môže ľahký vánok odviať preč, ale pôsobíš dojmom, že si stále rovnako silná a plná energie ako na tréningoch. Je lepšie, keď rozprávaš, respektíve nadávaš, a máš silu na rozdávanie akoby si sa mala potichu opúšťať a hľadieť priamo do stropu. Keď povieš, že sa cítiš úplne v pohode, len nad tým s menším úsmevom pokrútim hlavou*
Nemôžem vám odpovedať, kým mi vy neodpoviete na moje otázky. Chápeme sa? *s pohľadom upreným do tvojich očí poviem prísnym hlasom, no môj ľahký úsmev ostáva. Znovu zodvihnem dva prsty nahor pred teba* Koľko prstov ukazujem?

View more

*celú noc som ťa chodil kontrolovať, či si si náhodou nestrhla v spánku štichy alebo rovno neodišla z ošetrovne. Tá druhá možnosť je aj tak málo pravdepodobná, pretože si mala v tele toľko morfia , že ani ten najsilnejší jedinec v tábore by nedošiel ani ku dverám. V ten večer si bola jediná takto vážne zranená, takže bol celkom pokoj po zvyšok večera až do rána. Dovolil som si vydržať celú noc hore, na čo zrejme aj tak vyzerám.
Pár sekúnd po tom ako si sadnem na stoličku a vyložím nohy na stôl, si ich aj rýchlo zložím a postavím sa, keď sa začne ozývať tvoj hlas. Vstúpim do miestnosti a prídem rovno k tvojmu lôžku*
Ako sa cítite,Accho? *spýtam sa ako beriem baterku zo stola vedľa teba* Nejaké závraty, alebo pocit zvracania? *s tvojím súhlasom či bez, tak ako včera, roztvorím ti oči a skontrolujem šošovky, ako pri bežnej prehliadke. Keď všetko vyzerá byť v poriadku, odložím baterku do vrecka a ukážem pred teba 2 prsty* Koľko prstov ukazujem?

View more