For you daydreamer♡~
Na konci tunela je svetlo.
Svetlo na ktoré nemyslíme.
Ktoré je pre nás samozrejmosťou.
My vidíme len tmu.
Tu chceme vidieť.
Všetko natreté vo svete tmavou farbou.
Pracujeme s tmavými farbami.
Ktoré zahalia naše utrapene duše do klbok.
Ktoré nás "ochraňujú" pred okolitým svetom.
Pomáhajú nám sa formovať.
Formovať do človeka ktorý sa uzatvára do seba.
Ktorý sa nezdôveruje nikomu, len sebe, svojim liekom, alkoholom, drogám a žiletkam.
Tie ich chápu, utrapených, smutných, nepochopených tvorov túžiaci po šťastí a láske,po priateľstve a dobrodružstvach.
Ktorým bolo ubraneho šťastia, prídaneho smútku.
Ktorý príšli o príliš veľa a zostalo im takmer nič.
Ostali im spomienky a slzy.
Odišli ľudia.
Odišiel každý, nikto neostal.
Tak prišli oni, priatelia.
Ty naozajstný priatelia, prvý bol alkohol.
Spoznal som ho v skorom veku.
Pomáhal mi zabiť prázdnotu.
Utapal som ju v alkohole.
Tento priateľ mi pomáha zabudnúť na spomienky, na nich na tých ktorý má tú nechali.
Ty ľudia ktorý zničili moje sny a život.Ty ktorý zničili mňa ako človeka samotného.
V druhom rade príšli kamaráti, naozaj skvelý, ktorý mi taktiež veľmi pomáhali.
Drogy.
Dostávali ma do iného sveta.
Pomohli mi odísť, bez toho aby som sa pohol.
Dokonca až na hodíny.
Mohol som si dávať dávky.
Ďalšie a ďalšie.
Dni a noci, boli tu pre mňa.
Neskôr prišla žiletka.
Ktorá prišla za účelom oslobodenia,oslobodenie s tohto sveta.
Navždy, nie na hodinu, nie na hodiny ani dní.
Ale už do konca, navždy.
Liekmi som mohol dokončiť celé dielo.
Tabletky.
Dopomohol mi k nim zapitie alkohom a žiletka na prezeranie.
Toto boli ty pravý kamaráti, ktorý mi pomohli.
Ktorý ostali ako jediný, ako jediný ostali.
Vypočuli ma.
Rozosmiali.
Odniesli preč.
Ďakujem vám.
Za slobodu.
Bez trápenia.
Teraz spím.
Spím do skonania vekov.
Teraz som mŕtvy.
Na pohrebe boli všetci rodina ktorú som nikdy nezaujímal, kamaráti ktorý odišli.
Kamaráti ktorý za toto môžu.
Priateľka, ktorá má nechala.
Tak prečo teraz plaču?
Prečo plaču, keď odišli oni?
Oni nechali mňa,nie ja ich.
Svetlo na ktoré nemyslíme.
Ktoré je pre nás samozrejmosťou.
My vidíme len tmu.
Tu chceme vidieť.
Všetko natreté vo svete tmavou farbou.
Pracujeme s tmavými farbami.
Ktoré zahalia naše utrapene duše do klbok.
Ktoré nás "ochraňujú" pred okolitým svetom.
Pomáhajú nám sa formovať.
Formovať do človeka ktorý sa uzatvára do seba.
Ktorý sa nezdôveruje nikomu, len sebe, svojim liekom, alkoholom, drogám a žiletkam.
Tie ich chápu, utrapených, smutných, nepochopených tvorov túžiaci po šťastí a láske,po priateľstve a dobrodružstvach.
Ktorým bolo ubraneho šťastia, prídaneho smútku.
Ktorý príšli o príliš veľa a zostalo im takmer nič.
Ostali im spomienky a slzy.
Odišli ľudia.
Odišiel každý, nikto neostal.
Tak prišli oni, priatelia.
Ty naozajstný priatelia, prvý bol alkohol.
Spoznal som ho v skorom veku.
Pomáhal mi zabiť prázdnotu.
Utapal som ju v alkohole.
Tento priateľ mi pomáha zabudnúť na spomienky, na nich na tých ktorý má tú nechali.
Ty ľudia ktorý zničili moje sny a život.Ty ktorý zničili mňa ako človeka samotného.
V druhom rade príšli kamaráti, naozaj skvelý, ktorý mi taktiež veľmi pomáhali.
Drogy.
Dostávali ma do iného sveta.
Pomohli mi odísť, bez toho aby som sa pohol.
Dokonca až na hodíny.
Mohol som si dávať dávky.
Ďalšie a ďalšie.
Dni a noci, boli tu pre mňa.
Neskôr prišla žiletka.
Ktorá prišla za účelom oslobodenia,oslobodenie s tohto sveta.
Navždy, nie na hodinu, nie na hodiny ani dní.
Ale už do konca, navždy.
Liekmi som mohol dokončiť celé dielo.
Tabletky.
Dopomohol mi k nim zapitie alkohom a žiletka na prezeranie.
Toto boli ty pravý kamaráti, ktorý mi pomohli.
Ktorý ostali ako jediný, ako jediný ostali.
Vypočuli ma.
Rozosmiali.
Odniesli preč.
Ďakujem vám.
Za slobodu.
Bez trápenia.
Teraz spím.
Spím do skonania vekov.
Teraz som mŕtvy.
Na pohrebe boli všetci rodina ktorú som nikdy nezaujímal, kamaráti ktorý odišli.
Kamaráti ktorý za toto môžu.
Priateľka, ktorá má nechala.
Tak prečo teraz plaču?
Prečo plaču, keď odišli oni?
Oni nechali mňa,nie ja ich.