Něco o tom, že se cítíš být neviditelná.. 🙀
Sedim v čakárni na vlak.
Sedim v čakárni na vlak.
Za oknami sneží.
Ozve sa hlas s reproduktoru "vlak bude mať hodinové meškanie, za meškanie sa ospravedlňujeme"
Skvele, tak si možem o hodinu dlhšie ťukať do telefónu.
Len to som teraz potrebovala.
Sada si na mňa niaky chlapík a povie "Prepáčte,nevšimol som si vás"
Ja si zakuľam očami a odpoviem:"nevadi mňa aj tak nikdo nikdy nevidi"
Chlapik len podvihne obočie,sadne si naproti, otvori časopis a začne listovať.
Už len pol hodina zaživneho čakania na opozdeny vlak.
Už sa tak tešim domov.
Počujem trúbenie vlaku,už plna nadeje odídem z čakárne a tešim sa konečne ako nastúpim do vlaku a prídem domov.
Už nastupujem do vlaku, konečne.
No samozrejeme by to nebolo ono keby niekto na moju nohu pri nástupe nestupil.
Citim sa ako nič.
Akoby som ani len neexistovala.
Akoby každé prijmutie kyslika a vydychnutie oxidu prišlo na vnivoč.
Som mala stratená duša, bez farby, talentu, kamaratov, rodiny.
Niesom niekto.
Som len gigantické nič.
Nedokážem sa dostať s tejto zivotnej pozície.
Nemožem sa odtiaľto dostať.
Nemožem odisť.
Som len žijúca duša.
Zbytočne a nepotrebná.
Kam pridem nikto sa na mňa ani nepozre.
Nezaregistruje moj vchod, nádych, moje slova, moj krik, moje volanie o pomoc.
Nikto ma nepočuje, všetci su nemi.
Ked pridem nikto nepočuje, nikto nevidi, nikto neciti nikto neprehovori.
Nikdy nepripadne ani jediny pohľad mne.
Preco by aj mal?
Niesom krásne, ani nemam dokonalú postavu ani sa neviem niečim presadiť.
Prečo by na mňa mal len jeden jediny pohľad pripadnuť, jedno slovo, jedna veta.
Nič si nezaslužim z toho.
Moja osoba si toho nezaslúži.
Nič čo je spojene somnou nie je ničoho hodne.
Nemôžem sa povzniesť nad nič.
Ja som sa stala ničím.
Môžem este dýchať aniž by som žila?
Môžem lubiť aniž by som niekoho mala?
Môžem vydýchnuť aniž by som nemala zivot?
Môžem lietať aj keď mam zlomené krídla?
Môžem mi byť srdce aj ked je úplné zlomené?
Môžem ešte cítiť niečo ak citim uz len chlad?
Môžem sa pohnúť keď mam zviazané nohy?
Môžem žiť pokiaľ som mŕtva?
Sedim v čakárni na vlak.
Za oknami sneží.
Ozve sa hlas s reproduktoru "vlak bude mať hodinové meškanie, za meškanie sa ospravedlňujeme"
Skvele, tak si možem o hodinu dlhšie ťukať do telefónu.
Len to som teraz potrebovala.
Sada si na mňa niaky chlapík a povie "Prepáčte,nevšimol som si vás"
Ja si zakuľam očami a odpoviem:"nevadi mňa aj tak nikdo nikdy nevidi"
Chlapik len podvihne obočie,sadne si naproti, otvori časopis a začne listovať.
Už len pol hodina zaživneho čakania na opozdeny vlak.
Už sa tak tešim domov.
Počujem trúbenie vlaku,už plna nadeje odídem z čakárne a tešim sa konečne ako nastúpim do vlaku a prídem domov.
Už nastupujem do vlaku, konečne.
No samozrejeme by to nebolo ono keby niekto na moju nohu pri nástupe nestupil.
Citim sa ako nič.
Akoby som ani len neexistovala.
Akoby každé prijmutie kyslika a vydychnutie oxidu prišlo na vnivoč.
Som mala stratená duša, bez farby, talentu, kamaratov, rodiny.
Niesom niekto.
Som len gigantické nič.
Nedokážem sa dostať s tejto zivotnej pozície.
Nemožem sa odtiaľto dostať.
Nemožem odisť.
Som len žijúca duša.
Zbytočne a nepotrebná.
Kam pridem nikto sa na mňa ani nepozre.
Nezaregistruje moj vchod, nádych, moje slova, moj krik, moje volanie o pomoc.
Nikto ma nepočuje, všetci su nemi.
Ked pridem nikto nepočuje, nikto nevidi, nikto neciti nikto neprehovori.
Nikdy nepripadne ani jediny pohľad mne.
Preco by aj mal?
Niesom krásne, ani nemam dokonalú postavu ani sa neviem niečim presadiť.
Prečo by na mňa mal len jeden jediny pohľad pripadnuť, jedno slovo, jedna veta.
Nič si nezaslužim z toho.
Moja osoba si toho nezaslúži.
Nič čo je spojene somnou nie je ničoho hodne.
Nemôžem sa povzniesť nad nič.
Ja som sa stala ničím.
Môžem este dýchať aniž by som žila?
Môžem lubiť aniž by som niekoho mala?
Môžem vydýchnuť aniž by som nemala zivot?
Môžem lietať aj keď mam zlomené krídla?
Môžem mi byť srdce aj ked je úplné zlomené?
Môžem ešte cítiť niečo ak citim uz len chlad?
Môžem sa pohnúť keď mam zviazané nohy?
Môžem žiť pokiaľ som mŕtva?