Názor na sebepoškozování?
Prídeš od niekam, možno zo školy, možno s pohrebu, práce, z oslavy alebo len vonka.
Ľahneš si na posteľ, slzy sa tiahnu do tvojich oči.
Premahaju ťa.
Zvíťazili nad tebou.
Nad tebou zvíťazil smútok, strata, život, realita, rozchod, ujma.
Nedokážeš zastaviť vlnu slz, myšlienok, a čo hlavne spomienok.
Na osobu, zážitky, všetko.
Snažíš sa si to pripomínať, tie krásne, nenahraditeľné, jedinečne momenty, ktoré sú nenávratne v háji.
Utapaš sa v tom.
Stracaš sa v tomto momente.
Mizneš s tohto sveta.
Nedokážeš tomu povedať nie.
Ostaneš sám, plakať, nikto ťa nepríde útešiť, nikto ti už nepovie "Mám ťa rád, som tu, neboj, neplač" a následne nato nepríde žiadne objatie.
Príde hrozne sklamanie,nával smútku,samota.
Nemôžeš ísť ďalej.
Máš pred sebou stenu.
Stenu nazývanú spomienky.
Nepustí ťa, bez toho aby ti všetko pripomenula.
Musí ti dokazovať viac a viac, každý deň, že si troska, ktorá je teraz bez nikoho a stala sa ničím.
Keď sa rozhodneš byť šťastným.
Príde táto stena.
Snažíš sa ju preliezt, podkopať sa cez ňu, zdoliť ju, zbúrať.
Nemôžeš, je priveľmi silná na teba, chceš ju skolit, no je to nad tvoje sily.
Tak leziš, smutiš, premýšľaš.
Už hodiny, dní, mesiace, rok, dva.
Prišla depresia.
V ktorej sú už dva roky, sam, bez rodiny a priateľov.
Bez podpory.
Nemáš cieľ ani cestu.
Žiješ ako kus prázdnoty.
Si prázdny.
Už sa to stebou tiahne mesiace.
Nedokážeš byť šťastný.
Premieta sa ti každodenne to isté.
Tie rovnaké spomienky a ten človek alebo ľudia,tie spoločne chvíľe a momenty, s ktorými nedokážeš bojovať.
Vzdavaš sa, po mesiacoch snažiac sa zabudnúť.
Snažiac sa vymazať všetko toto z hlavy...
snažiac sa byť šťastný..
Nejde to.
Vezmeš prášky, alkohol, žiletku.
Volala môžme začať s dielom.
Krvavú čiarku tu, tu a tu.
Teraz si dáš alkohol, až sa ti lepšie tvorí "umenie" na tvojom tele pomocou žiletky.
Tvoriš, hlbšie a hlbšie rany.
Snažiac sa niečo vytvoriť.
Prejaviť konečne svoj pocit, smútku, samoty, prázdnoty.
Dáš si prášky na kludnejšiu noc, až po svojich vražedných a sebevražedných myšlienkach lepšie spiš.
Zobudiš sa, prestávaš jest.
Nechuti ti ani jedno susto jedla.
Nechuti ti už život.
Už to nedokážeš viesť ďalej.
Je steba kosť a koža, sáma modrina, ktorá nezaspi bez práškov a neprežije deň bez svojho vyjadrenia sa umením žiletkou na tele.
Si sama jazva.
Už nič necítiš.
Si kus zničeného človeka,ktorý zostal a navždy ostane na bode mrazu.
Srdce zlomené, tak že ho nelepí nik a nič.
Na kúsky, ktoré by nezlepil ani samotný zásah boha.
Už len preživaš a čakáš kým to celé skončí.
Nakoniec to skončíš sám.
S ranami na duši i na tele.
Zničený až do kostí.
Ľahneš si na posteľ, slzy sa tiahnu do tvojich oči.
Premahaju ťa.
Zvíťazili nad tebou.
Nad tebou zvíťazil smútok, strata, život, realita, rozchod, ujma.
Nedokážeš zastaviť vlnu slz, myšlienok, a čo hlavne spomienok.
Na osobu, zážitky, všetko.
Snažíš sa si to pripomínať, tie krásne, nenahraditeľné, jedinečne momenty, ktoré sú nenávratne v háji.
Utapaš sa v tom.
Stracaš sa v tomto momente.
Mizneš s tohto sveta.
Nedokážeš tomu povedať nie.
Ostaneš sám, plakať, nikto ťa nepríde útešiť, nikto ti už nepovie "Mám ťa rád, som tu, neboj, neplač" a následne nato nepríde žiadne objatie.
Príde hrozne sklamanie,nával smútku,samota.
Nemôžeš ísť ďalej.
Máš pred sebou stenu.
Stenu nazývanú spomienky.
Nepustí ťa, bez toho aby ti všetko pripomenula.
Musí ti dokazovať viac a viac, každý deň, že si troska, ktorá je teraz bez nikoho a stala sa ničím.
Keď sa rozhodneš byť šťastným.
Príde táto stena.
Snažíš sa ju preliezt, podkopať sa cez ňu, zdoliť ju, zbúrať.
Nemôžeš, je priveľmi silná na teba, chceš ju skolit, no je to nad tvoje sily.
Tak leziš, smutiš, premýšľaš.
Už hodiny, dní, mesiace, rok, dva.
Prišla depresia.
V ktorej sú už dva roky, sam, bez rodiny a priateľov.
Bez podpory.
Nemáš cieľ ani cestu.
Žiješ ako kus prázdnoty.
Si prázdny.
Už sa to stebou tiahne mesiace.
Nedokážeš byť šťastný.
Premieta sa ti každodenne to isté.
Tie rovnaké spomienky a ten človek alebo ľudia,tie spoločne chvíľe a momenty, s ktorými nedokážeš bojovať.
Vzdavaš sa, po mesiacoch snažiac sa zabudnúť.
Snažiac sa vymazať všetko toto z hlavy...
snažiac sa byť šťastný..
Nejde to.
Vezmeš prášky, alkohol, žiletku.
Volala môžme začať s dielom.
Krvavú čiarku tu, tu a tu.
Teraz si dáš alkohol, až sa ti lepšie tvorí "umenie" na tvojom tele pomocou žiletky.
Tvoriš, hlbšie a hlbšie rany.
Snažiac sa niečo vytvoriť.
Prejaviť konečne svoj pocit, smútku, samoty, prázdnoty.
Dáš si prášky na kludnejšiu noc, až po svojich vražedných a sebevražedných myšlienkach lepšie spiš.
Zobudiš sa, prestávaš jest.
Nechuti ti ani jedno susto jedla.
Nechuti ti už život.
Už to nedokážeš viesť ďalej.
Je steba kosť a koža, sáma modrina, ktorá nezaspi bez práškov a neprežije deň bez svojho vyjadrenia sa umením žiletkou na tele.
Si sama jazva.
Už nič necítiš.
Si kus zničeného človeka,ktorý zostal a navždy ostane na bode mrazu.
Srdce zlomené, tak že ho nelepí nik a nič.
Na kúsky, ktoré by nezlepil ani samotný zásah boha.
Už len preživaš a čakáš kým to celé skončí.
Nakoniec to skončíš sám.
S ranami na duši i na tele.
Zničený až do kostí.
Liked by:
Patra
ManaBirdy
Kvietok
Blazickova
BØØBEAR
NICOL✅
ur princess
⚓Bea⚓
Ivaňa
†Diana☆