Čo je pre vás typické? Podľa čoho vás ľudia spoznajú?
Naivná, dôverčiva, vystrašená, stupidna, trápna.
Klepu sa mi ruky od strachu, od strachu zo samoty, života, zatratenia, zabudnutia, ako to pôjde ďalej? Príde niečo? Čakám na zázrak? Alebo čakám na niečo čo nepríde, na niečo čo už je dávno stratené? Som len tak naivná alebo to naozaj príde? Príde niečo skvelé? Či len verím rozprávkam? Vidím svet ako rozprávku? Vidím to moc ružovo? Alebo pritmavo?
Čakám na začiatok alebo koniec?
Čakám na zatratenie alebo poznanie?
Skúšam zabudnúť jeho meno, vôňu, osobnosť, sladký hlas, krásnu tvar.
Pokúšam sa to všetko zabudnúť.
Skúšam si nevybavovať každý moment, chvíľe strávené pospolu.
Ty mi našepkavaš, "Nikdy už neodidem, neboj sa", sladké slová, pohladzujuce na duši, pohlcujece všetok môj zdravý rozum a mŕtve srdce.
Snažíš sa mám dotýkať, usmievať sa mi do očí, pozerať sa na mňa. Už ti neverím , stratil si u mňa dôveru, niečo čo už je stratené, čo nikdy nenájdeš. Už nenájdeš vchod do môjho tmavého srdca, chladného, prázdneho, zničeného, zatvoreného.
Vstup bol uzatvorený až pokiaľ nezmiznem.
Uzatvorené vchody do samého konca mňa.
Až pokým sa nerozpliniem a neupadnem do zatratenia.
Bojím sa že už nepríde nikto, ostanem sama na tomto svete ako som bola do teraz, nechcem tomu uveriť.
Nechcem veriť že neprídeš a nezmeniš môj život od základov.
Nechcem tomu veriť ani tomu nikdy neverím.
Stále budem veriť, dokiaľ nevyhasne posledná sviečka mojej duše.
Neuverím až dovtedy, pokiaľ tento nádych nebude mojim posledným.
A ty nebudeš stať pri mne.
Pretože moja viera je silnejšia ako ty a tvoje náražky, ignoracia, odmietania, je to celé silnejšie ako ty.
Nelam ma už na malé kúsky, proste ma opráv, celú, až som šťastná, až sme spolu šťastní.
Klepu sa mi ruky od strachu, od strachu zo samoty, života, zatratenia, zabudnutia, ako to pôjde ďalej? Príde niečo? Čakám na zázrak? Alebo čakám na niečo čo nepríde, na niečo čo už je dávno stratené? Som len tak naivná alebo to naozaj príde? Príde niečo skvelé? Či len verím rozprávkam? Vidím svet ako rozprávku? Vidím to moc ružovo? Alebo pritmavo?
Čakám na začiatok alebo koniec?
Čakám na zatratenie alebo poznanie?
Skúšam zabudnúť jeho meno, vôňu, osobnosť, sladký hlas, krásnu tvar.
Pokúšam sa to všetko zabudnúť.
Skúšam si nevybavovať každý moment, chvíľe strávené pospolu.
Ty mi našepkavaš, "Nikdy už neodidem, neboj sa", sladké slová, pohladzujuce na duši, pohlcujece všetok môj zdravý rozum a mŕtve srdce.
Snažíš sa mám dotýkať, usmievať sa mi do očí, pozerať sa na mňa. Už ti neverím , stratil si u mňa dôveru, niečo čo už je stratené, čo nikdy nenájdeš. Už nenájdeš vchod do môjho tmavého srdca, chladného, prázdneho, zničeného, zatvoreného.
Vstup bol uzatvorený až pokiaľ nezmiznem.
Uzatvorené vchody do samého konca mňa.
Až pokým sa nerozpliniem a neupadnem do zatratenia.
Bojím sa že už nepríde nikto, ostanem sama na tomto svete ako som bola do teraz, nechcem tomu uveriť.
Nechcem veriť že neprídeš a nezmeniš môj život od základov.
Nechcem tomu veriť ani tomu nikdy neverím.
Stále budem veriť, dokiaľ nevyhasne posledná sviečka mojej duše.
Neuverím až dovtedy, pokiaľ tento nádych nebude mojim posledným.
A ty nebudeš stať pri mne.
Pretože moja viera je silnejšia ako ty a tvoje náražky, ignoracia, odmietania, je to celé silnejšie ako ty.
Nelam ma už na malé kúsky, proste ma opráv, celú, až som šťastná, až sme spolu šťastní.