Drahý mnou milovaný,
láska niekedy nestačí. Týmito slovami sa začal náš príbeh. Bolo to znamenia už na začiatku? Alebo len zopár náhodne poukladaných slov? Poznala som ťa? Tak skutočne? Asi áno. Určite.
Budem k tebe úprimná, pretože to je to, čo by dospelí ľudia mali robiť. Nie je to fér. Držala som sa ďalej, lebo som dúfala, že sa veci zmenia. Veci sa zmeniť dokážu, ale nemôžem zmeniť človeka. Nemôžem zmeniť teba. Môžem zmeniť seba a situáciu, v ktorej som sa ocitla. A ja si hovorím dosť.
Najväčšia rana, ktorá ma emocionálne vycucala bola ona. Verila som ti, no ty si ma sklamal. Hovoríš, že moje tvrdenia sú vytrhnuté z kontextu, inak pochopené, alebo nesprávne interpretované
Budem úprimná, nebaví ma to večné flirtovanie, pomalé zaľúbenie sa a následná facka, ktorá ma prebudí do reality, v ktorej ma nečaká žiadny šťastný koniec. Teda, aspoň nie s týmto mužom (zase).
Nebola som tá žena…ktorá plače, že ide spať sama, ktorá zavolá chlapovi, aby ju počkal po práci, dievča, ktoré je spokojné s tým, že je len jednou z možností a som si istá, že som nebola žena, ktorá čaká na chlapa, kým si to usporiada v hlave.